SKO3 2006/2007

Cyklus sláčikových symfónií znamenal v procese tvorivého vývoja Felixa Mendelssohna Bartholdyho čosi, ako pevnú štartovaciu líniu. Mladík z noblesnej rodiny sa s neskrývanou dávkou odvahy a nadšenia pokúsil vysporiadať s odkazom majstrov predchádzajúcich epoch (Haydn, Mozart), ale aj so sláčikovými prskavkami jeho staršieho súčasníka Gioacchina Rossiniho. Pre tieto diela je aj vďaka vzorom symptomatická tvarová a výrazová odľahčenosť, kombinovaná z afektívnosťou molových inšpirácií (tu Mendelssohn Bartholdy veľmi pripomína Josepha Haydna a jeho skladby ovplyvnené hnutím Sturm und Drang).

Ozveny dávnejších čias boli pre senzitívnych a múdrych tvorcov vždy inšpiráciou a vzpruhou. Tradícia „concerto grosso“, známa z obdobia 17. a prvej polovice 18. storočia prežívala ešte na sklonku 19. storočia, o čom svedčí skladba britského majstra Sira Edwarda Elgara, určená pre sláčikové kvarteto a sláčikový orchester. Dodajme, že Elgar doslova prevetral duchovný priestor na Ostrovoch, kde panovala vyše 100 rokov tvorivá tíšina a hudobná produkcia bola v rukách cudzincov (Händel, Haydn). Pod vplyvom vynikajúceho pedagóga Sira Stanforda sa Elgar rozhodol situáciu zvrátiť, čím si – okrem iných pôct – získal obdiv takého majstra, akým bol Richard Strauss.

Úctu voči dejinám prechovával aj Talian Ottorino Respighi. Na jednej strane sa na opernom javisku usiloval rozpútať veristické drámy (tie sú dnes v polozabudnutí), na strane druhej koketoval s inšpiráciami typu gregoriánsky chorál, baroková kantáta, modálna technika a podobne. Skladba Il tramonto je zaujímavou kombináciou dvoch barokových modelov: concerta grossa (sláčikové kvarteto – sláčikový orchester) a komornej kantáty (vokálny part). Respighi toto dielo napísal už ako profesor známej Accademie di Santa Cecilia v Ríme v roku 1914.