SK8 2005/2006

Jedným z „objavov“ obdobia 18. storočia bol žáner sláčikového kvarteta – komorná obdoba  symfónie. V zárodkoch už štruktúra kvarteta driemala v barokovej triovej sonáte, v skladbách typu concerto grosso. Až v rukách Carla Dittersa von Dittersdorfa, Carla Richtera a najmä Josepha Haydna však nadobudla konkrétny tvar a stala sa tvorivým záväzkom a výzvou  pre väčšinu skladateľov až podnes. Wolfgang Amadeus Mozart, ako je to v jeho prípade zvykom, reagoval mimoriadne aktívne a jeho produkcia je udivujúca. Köchelovo číslo 156 (134 b) z roku 1772 ešte poskytuje informácie o ranom štádiu vývoja, kedy sa kvarteto pohybovalo ešte na teréne odľahčeného divertimenta. V nadväznosti na Mozarta o česť sláčikového kvarteta bojoval Ludwig van Beethoven; jeho prvý kvartetový opus 18, cyklus kvartetových skladieb  je dedikovaný Haydnovi – a aj z neho vychádza. Beethoven však na vrchole jeho tvorivej púte zašiel do sfér nadčasovosti. Kvarteto B dur op. 130 je priamym dôkazom.

Mozart a Beethoven vnímali sláčikové kvarteto skôr z pozície zápasu o sonátový princíp a jeho aktiváciu; Leoš Janáček síce sonátový evolucionizmus reflektoval (okrem iného aj symbolicky v podtitule Kreutzerova sonáta), v popredí už je však čosi, čo nie je determinované klasickými predpismi a zásadami; Janáček čerpal z hĺbky srdca a duše a jeho hudba sa stáva skôr hudobným mýtom, správou o tom, odkiaľ sme prišli,  čím sme a kam smerujeme.