SK4 2006/2007

Gentleman a rebel v jednej osobe – Ilja Zeljenka. Jeho senzitívna myseľ je schopná absorbovať a kreovať čokoľvek, čo hudba ponúka. Zeljenka sa vie hrať, vie sa však aj vnárať do náročných myšlienkových dimenzií. Vie uvažovať ako realista a pragmatik, ale vie človeka potešiť aj dávkou kontemplatívnych situácií. K tvorbe pristupuje na jednej strane ako skúsený praktik, ale aj ako nepolepšiteľný poctivec, ktorý sa nezapredá komerčným mátohám. Má v sebe čosi z mozartovskej neposednosti a produktívnosti; počet a hudobný obsah kvartetových cyklov svedčí o jeho tvorivej potencii, ale aj o duchovnej disponovanosti a svedomitosti voči hudbe.

„Mozartovská neposednosť“: jedna z typických čŕt geniálneho Salzburčana. Neustále dobiedzal do existujúcich hudobných modelov, zvyklostí, metód myslenia. Nechcel objavovať a prekonávať limity epochy, chcel vyťažiť z doby maximum – čo sa mu aj darilo do dôsledku. Predsa však sa v niektorých okamihoch stával vizionárom, na ktorého sa odvolával napríklad Arnold Schönberg pri demonštráciách dodekafonického systému na začiatku 20. storočia. Najmä Symfónia g mol s nečakanými harmonickými zvratmi prvej časti a Sláčikové kvarteto C dur s pôvabnými disonanciami v úvode sú exemplárnym príkladom nespútanosti Mozartovej predstavivosti.

Pre Bélu Bartóka bola oblasť tvorby pre sláčikové kvarteto vecou cti a hrdosti. Zároveň bola priestorom pre aplikáciu vypointovaných konštrukčných metód. Bartók bol na jednej strane prísnym intelektuálom, matematikom, na strane druhej sa vynikajúco cítil pri dialógoch s hudobným rudimentom, s autentickým folklórom, s vidieckym obyvateľstvom. Možno, že to nie je náhoda, pretože práve v ľudovom umení sa všetky dokonalé systémy a proporcie odhaľujú v ich rýdzosti a účinnosti; patrí k nim proporcia „zlatého rezu“, mostová forma, princípy oblúka a podobne. Všetky tieto atribúty sú v Bartókových kvartetách živnou pôdou pre fungovanie dynamického hudobného systému.