Odkaz na koncert bude pre vás sprístupnený v čase konania koncertu na adrese: https://www.facebook.com/SlovakPhil
Sledujte naše internetové stránky a profily na sociálnych sieťach #SlovakPhil.
Ďakujeme za vašu priazeň.
Na koncert vás vo videopozvánke pozývajú Jozef Lupták a Jordana Palovičová.
| Jozef Lupták violončelo Jordana Palovičová klavír |
|
| Ilja Zeljenka Vladimír Godár Arvo Pärt Leoš Janáček Ludwig van Beethoven |
Hry pre Biancu pre klavír a štyri bongá Passacaglia pre sólové violončelo Fratres Rozprávka pre violončelo a klavír Sonáta pre violončelo a klavír č. 3 A dur, op. 69 |
Prenosy Koncerty s publikom nadväzujú na tradíciu ôsmich Koncertov bez publika, ktoré si počas svojho vysielania každý utorok z Koncertnej sály Slovenskej filharmónie získali stovky priaznivcov. Slovenská filharmónia tak pohotovo reaguje na priaznivý vývoj pandémie Covid-19 a teší sa z prvých návštevníkov vo svojich priestoroch.
Jozef Lupták je jednou z najvýraznejších osobností na súčasnej slovenskej hudobnej scéne. Je umelcom so širokým umeleckým záberom a zrelým muzikantským intelektom, vytríbeným zmyslom pre štýl, technickou virtuozitou, schopnosťou zmocniť sa interpretovaného diela s nadhľadom a presvedčivosťou. Za svoju bohatú koncertnú činnosť a za festival Konvergencie, ktorý organizuje a ktorého umeleckým riaditeľom je už vyše 20 rokov, získal v roku 2009 Cenu Ministra kultúry SR. Jordana Palovičová získala mnoho ocenení na domácich i medzinárodných súťažiach. Je prominentnou interpretkou diel Jána Cikkera, za čo jej v roku 2016 bola udelená Cena Jána Cikkera. Ako sólová a komorná hráčka sa predstavila na mnohých festivaloch doma i v zahraničí, ako sólistka účinkovala s poprednými slovenskými a zahraničnými orchestrami. Pôsobí ako docentka na Katedre klávesových nástrojov a cirkevnej hudby HTF VŠMU v Bratislave.
V úvode koncertu odznejú diela slovenských skladateľov, v ktorých sa interpreti koncertu predstavia ako sólisti.
V Hrách pre Biancu pre klavír a štyri bongá (1991) využíva Ilja Zeljenka klavír skôr ako „bicí nástroj“ v tradícii odštartovanej Bartókovým Allegro barbaro. To je ešte zvýraznené využitím bong umiestnených po oboch bokoch interpretky, ktoré napomáhajú zvýšeniu atraktivity nielen zvukového, ale aj vizuálneho výsledku. Dielo vzniklo v období, kedy sa Zeljenka utiahol pred mestským životom a spoločenským svetom a na svojej chalupe zažíval priam explóziu tvorivosti.
Vladimír Godár sa vo svojej tvorbe programovo hlási k potrebe „zohľadnenia výdobytkov hudobnej tradície v novodobom hudobnom myslení“. Passacaglia pre sólové violončelo (2007) patrí medzi diela, v ktorých využíva archaické hudobné formy a je založená na basovom ostinate, nad ktorým sa rozvíja variačný proces. Podľa Luptáka, ktorý je Godárovým „dvorným violončelistom“, je skladateľova hudba „nesmierne komunikatívna“ a „oslovuje veľké množstvo poslucháčov, od poslucháčov tradičného klasického repertoáru cez ‚barokistov‘, súčasníkov až po ‚rockerov‘.“
Fratres (po latinsky Bratia, 1977) estónskeho skladateľa Arvo Pärta je kultovou skladbou komponovanou v tzv. „tintinnabuli“ (lat. „zvončeky“) štýle, ku ktorému autora inšpirovalo jeho štúdium gregoriánskeho chorálu, gotickej hudby a renesančnej polyfónie. S využitím minimálnych prostriedkov (melodický trojhlas; variačná forma ktorej diely sú od seba odčlenené „perkusívnym“ motívom, hlboká basová kvinta) dosahuje Pärt maximálne sugestívny výrazový účinok.
Podnetom k vzniku Rozprávky pre violončelo a klavír (1910, rev. 1923) Leoša Janáčka bola Rozprávka o cárovi Berendejovi, epická báseň Vasilija Žukovského. Janáček sa vo svojej tvorbe nechal výrazne inšpirovať ruskou literatúrou, ale aj hudbou, takže farebnosť a zvukové kúzlo jeho skladby sa vyrovnajú Rimskému-Korsakovovi či ranému Stravinskému. V duchu poetickej symboliky violončelo dôsledne „hovorí“ za mladého cároviča (ani jeden z jeho bohatierskych motívov sa v klavíri nevyskytne), klavír za spanilú cárovnú jeho srdca.
Sonátu pre violončelo a klavír č. 3 A dur, op. 69 (1808) dokončil Ludwig van Beethoven približne v tom období ako svoju slávnu Osudovú symfóniu. Úvodná téma prvej časti zaznievajúca v spodnom registri sólového violončela zasieva semienka motívov, ktoré v priebehu skladby postupne rastú a rozkvitajú. Identický postup nachádzame aj v Piatej symfónii, kde je všetko dianie odvodené od štvortónového motívu g–g– g–es, onoho povestného a symbolického „osudového klopania na dvere“… Dielo je považované za prvú violončelovú sonátu v dejinách hudby, kde majú oba nástroje rovnakú dôležitosť a stalo sa tak základom, na ktorom budovali Mendelssohn, Brahms a ďalší romantickí skladatelia.