F5 2005/2006

Antonín Dvořák a Peter Iľjič Čajkovskij sú v kontexte hudobného vývoja na svete dvomi najvýstižnejšími symbolmi slovanstva; nie v zmysle izolácie tohto etnika, ale naopak, v zmysle aktívneho pôsobenia slovanských idiómov v inom prostredí. Ako prví Slovania sa stali svetom uznávanou a uctievanou osobnosťou v Nemecku, Rakúsko-uhorskej monarchii, vo Veľkej Británii, v Spojených štátoch amerických.

Vieme, že najmä po Dvořákovej hudbe aj dnes doslova prahnú poslucháči v ďalekom Japonsku a že prílev dvořákovskej energie je tam zabezpečený aj vďaka českým a slovenským umelcom. Priamym gestom tohto hrdého Slovana sú jeho slovanské inšpirácie: Slovanské tance a Slovanské rapsódie. Od žriedla Dvořák neodstúpil ani vo vrcholných symfonických, či koncertantných projektoch. Veľmi zaujímavé sú z toho hľadiska diela, súvisiace s pobytom v USA – napríklad aj Novosvetská symfónia a Violončelový koncert, v ktorých si podali ruku cudzokrajné „exotizmy“ s pravým českým základom.

Peter Iľjič Čajkovskij podobne ako Antonín Dvořák žal triumfy a pocty v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, vo Veľkej Británii a tiež je dodnes svetom ospevovaným Slovanom.

Na rozdiel od oslnivej životnej kariéry českého skladateľa je však záver Čajkovského životnej a tvorivej púte posiaty depresiami, bôľom a tragickou smrťou. 5. symfónia je svedectvom tohto úporného boja o záchranu. Žiaľ, tento boj nebol taký lesklý ako finále nádhernej skladby.