E7 2005/2006

Felix Mendelssohn Bartholdy ukázal po Mozartovi verejnosti opäť to, čomu zvykneme vravieť raketový štart. Už v útlej mladosti vyprodukoval sériu skladieb, o ktorých nemôžeme tvrdiť, že sú infantilné. Akoby šípil, že mu sudičky nevyveštili dlhý život a vrhol sa do tvorby. Séria sláčikových symfónií je exemplárnym príkladom prienikov ohlasu časov barokových, klasicistických s novými prvkami rýchlo a predčasne dozrievajúceho romantika.

Joseph Haydn zachránil hudbu aj tým, že eliminoval manierizmus a stereotypy barokovej poetiky basso continuo. Je ústredným hrdinom na scéne symfónie a sláčikového kvarteta, niekoľkokrát však zasiahol aj do sféry koncertantnej literatúry, kde sa síce prezentoval skôr akademicky a dobovo, ale v každom prípade inšpirujúco. Violončelový koncert je popri slávnom Klavírnom koncerte D dur (známeho aj v brilantnej úprave Mariána Vargu) najslávnejšou skladbou tohto druhu.

Aj Peter Iľjič Čajkovskij si v maratóne hudobných dejín bez cieľa vydobyl pozíciu vyvolenca. Hoci prežil na Zemi čosi ako krížovú cestu, vedel oslniť šarmom, pôvabom, eleganciou, zdravou melanchóliou, aj rudimentárnym temperamentom. Všetky tieto črty nájde poslucháč v nádhernej Serenáde C dur. Ak máme vo zvyku označovať hudbu ako „romantickú“, Čajkovského Serenáda vyhovuje v každom bode.