D4 Koncert v spolupráci s Talianskym kultúrnym inštitútom v Bratislave

Wolfgang Amadeus Mozart a jeho symfonická tvorba je príkladom fungovania tohto kráľovského žánru v období 18. storočia. Mozart je v tomto smere naozaj modelovým autorom a aj v tom spočíva jeho genialita – vedel do dôsledku zúžitkovať to, čo v jeho dobe existovalo ako oficiálny hudobnícky „breviár“. Platí to už aj o jeho skorých symfóniách; Symfónia A dur však predsa len stojí na rázcestí. Mozart prekonal závislosť na vzoroch (najmä Johanna Christana Bacha) a vydal s vlastnou cestou. Táto položka Köchlovho zoznamu je preto napriek svojej povrchovej skromnosti významným dielom.

Ak Mozart vystihol poetiku 18. storočia, tak Fryderyk Chopin, Franz Liszt a Richard Wagner vystihli vývoj poetiky a hudobného myslenia nasledujúceho storočia.

Chopin je spomedzi tohto silného triumvirátu najklasickejší, najviac ešte zachováva osvedčené modely, ktoré napĺňa nápaditým harmonickým obsahom. Krakowiak a Andante spianato s veľkou polonézou sú efektnými koncertnými titulmi, ktoré si nenárokujú na prelomovosť alebo objavnosť. Sú produktom doby, v ktorej osobnosť virtuóza nadobúdala na vážnosti.

Franz Liszt už sa s klasickými modelmi neuspokojil; inšpirovaný Beethovenom, Mendelssohnom Bartholdym, či Berliozom začal rozleptávať stáročnú tradíciu a spochybňoval dovtedy platný systém hudobného myslenia. Séria symfonických básní je štítom voči „tomu, čo bolo“ a  bola výzvou k tvorbe toho „čo sa má stať“.

Lisztovu výzvu veľmi ocenil Richard Wagner. Proces rozkladu tradičného systému sa pod jeho rukami urýchľoval a dospel do stavu hlbokej krízy (Tristan a Izolda, tetralógia o Niebelungoch, Parsifal).

Dráma o Tannhäuserovi s nádhernou predohrou stojí na križovatke tohto vývoja; je ešte úctivá voči klasikom, už však nabáda k novým myšlienkam a predstavám, o hudbe.