C6 2005/2006

Pozícia Roberta Schumanna v kontexte tvorby v 19. storočí je veľmi pevná. Nemecký skladateľ tvorivo reagoval na predchodcov – najmä na Beethovena a Schuberta – takže zabezpečil kontinuálny vývoj a nevystavoval hudbu úplne novým skutočnostiam v štýle Hectora Berlioza. Schumann bol majstrom intimity, detailu, takže symfonický záber nebol jeho doménou. Napriek tomu vytvoril štyri symfonické cykly a svieži triptych Ouvertúra, Scherzo a Finále. Tieto opusy vystihujú svoju dobu a nerobia si nároky na vizionárske gestá. Obsahujú najmä krásnu hudbu.

Giovanni Bottesini bol významným kontrabasovým virtuózom a jedným zo zakladateľov hnutia za dôstojnú emancipáciu tohto nástroja na sólovej scéne. Do dejín však vstúpil najmä ako dirigent freneticky úspešnej premiéry opery Giuseppe Verdiho Aida na Štedrý deň roku 1871. Bottesini bol praktikom, ktorý bol otvorený akejkoľvek hudobníckej aktivite. Jeho Koncert pre kontrabas a orchester patrí k základným kameňom koncertantnej literatúry pre sláčikové nástroje.

Kontakty symfonizmu a opery sú zreteľné aj v tvorbe Georgesa Bizeta. Preslávila ho najmä Carmen – dielo bolesti a tragédie. Na premiére zažila táto opera fiasko a neúspech Bizetovi  definitívne podlomil zdravie. Symfónia C dur však ešte nenaznačuje nič z búrlivých osudov francúzskeho romantika; je dielom sviežim, zaujme nádherným hobojovým sólom v druhej časti, espritom a haydnovskou atmosférou.