Koncert bude vysielaný na stream.filharmonia.sk
Pozrite si videopozvánku na koncert.
| Slovenská filharmónia Adrian Prabava dirigent |
|
| Antonín Dvořák Johannes Brahms Max Bruch |
Karneval, koncertná predohra, op. 92 Variácie na tému Josepha Haydna, op. 56a Symfónia č. 3 E dur, op. 51 |
Masové slávnosti, dvorné zábavy, plesy, rituálne obrady či neviazané dedinské veselia sa už od dávnych dôb nerozlučne spájali s hudbou. Afektívny stav kolektívneho veselia dokáže najpôsobivejšie zachytiť orchestrálny aparát. Koncertná predohra Karneval, op. 92 Antonína Dvořáka, jedna z najznámejších a najčastejšie hrávaných skladieb českého majstra, je toho najlepším príkladom. Radostná atmosféra skladby, jej rezký úvod i záver, ktoré od seba navzájom oddeľuje poetické intermezzo, brilantná inštrumentácia a optimistický charakter zaujali aj hudobného kritika Eduarda Hanslicka, ktorý po jej viedenskej premiére v roku 1895 napísal, že „v rozihranom karnevalovom ovzduší predohry mladistvo a naliehavo pulzuje život“.
S Dvořákom sa spája aj meno skladateľa Johannesa Brahmsa, ktorý sa s mladším českým autorom dobre poznal, objavil jeho kompozičný talent a až do konca svojich dní mu venoval pozornosť i nezištnú podporu. Pôvabné Variácie na Haydnovu tému, op. 56 vznikli v bavorskom Tutzingu, známom výletnom stredisku pri Starnberskom jazere, kam sa skladateľ uchýlil v letných mesiacoch 1873. Charakterovo i náladovo celkom odlišné variačné časti vyústia do impozantnej záverečnej passacaglie a dokumentujú autorovo bravúrne zvládnutie variačnej techniky. Variácie boli skladateľovým predstupňom k tvorbe symfónií – o tri roky neskôr uzrela svetlo sveta autorova dlho očakávaná 1. symfónia c mol.
K máloktorému skladateľovi boli dejiny také nespravodlivé ako k Maxovi Bruchovi, svojho času váženému predstaviteľovi hudobnému romantizmu. Bruch nadviazal na tradície nemeckej romantickej hudby, ktorej základy položili Mendelssohn, Schumann a Brahms a odmietal novátorskú tvorbu Liszta, Wagnera, Mahlera, ako aj ich programových nasledovníkov Huga Wolfa, Maxa Regera, Hansa Pfitznera či Richarda Straussa. Nie div, že po Bruchovej smrti v roku 1920, keď sa už v hudobnej produkcii udomácnili diela Schönberga či Stravinského, skladateľova „spiatočnícka“ tvorba upadla do zabudnutia a dnes sa, až na výnimky, vôbec nehráva. Je to nespravodlivé, pretože Bruchova hudba je melodicky pôsobivá, poslucháčsky vďačná, jedným slovom – krásna. Symfóniu č. 3 E dur, op. 51 napísal Max Bruch v roku 1882 na objednávku Filharmonickej spoločnosti v New Yorku a jej slávneho dirigenta Waltera Damroscha.
„Adrian Prabava je špecifický dirigent, ktorého prístup k partitúre diela umožňuje každému nástroju aby ho bolo počuť a dokáže každému hudobníkovi vytvoriť priestor na uplatnenie jeho vlastnej hodnoty.“ (Jocelyne De Nicola, GB Opera)