C4 2006/2007


11. 1. 2007 (Štvrtok) o 19:00, C Populárny cyklus
Koncertná sieň SF,

Slovenská filharmónia


Jack Martin Händler, dirigent


Sergej Khachatryan, husle

Ludwig van Beethoven                        


Coriolan, predohra op. 62


Aram Chačaturian                               


Koncert pre husle a orchester d mol op. 46


Johannes Brahms                                


Symfónia č. 1 c mol op. 68       

Niektorí ľudia sú obdarení schopnosťou, ktorú zväčša hodnotíme slovami: „Na čo siahne, to sa mu podarí.“ Ludwig van Beethoven je jedným z týchto vyvolencov dejín ľudstva. V jeho tvorbe akoby stúpla rýchlosť vývoja hudobných žánrov na maximálnu možnú mieru a dôsledky tohto prudkého pohybu sa prejavovali ešte dlho po ňom. Predohra Coriolan (1807) je spoločne s predohrami Leonora a Egmont prvým náporom poetiky symfonickej básne. Beethoven síce ešte drží pevne v rukách sonátový princíp týchto diel, obrazotvornosť a atmosféra už zasahuje do  časopriestoru druhej polovice 19. storočia. Predohra Coriolan pochádza zo scénickej hudby k dráme dobového rakúskeho literáta Heinricha Josepha von Collina, ktorý zasa čerpal námet od Shakespeara. Príbeh potrestanej vlastizrady bol pre Beethovena vďačnou témou. Vznik diela spadá do obdobia prác nad 5. symfóniou, s ktorou predohru nespája iba spoločná tónina c mol….


Spomínali sme dôsledky  beethovenovských „ťažení do budúcnosti“. Model symfonického sólového koncertu je jedným z nich. Rozsiahle koncertantné diela sa stali doménou autorov 19. storočia a prenikli aj za brány 20. storočia. Štyri koncerty Arama Chačaturiana (flauta, klavír, husle, violončelo) sledujú túto stopu bez zaváhania. Okrem pôsobivého pátosu symfonickej rétoriky ponúkajú lahodné hudobné ingrediencie spoza Kaukazu – z oblasti, ktorá už je pre Stredoeurópana exotickou sférou. Husľový koncert (1940) písal Chačaturian pre virtuóza Davida Oistracha a s veľkým úspechom ho premiérovali v Moskve. Beethovenovské erupcie do tretice: 1. symfónia Johannesa Brahmsa. Hovorí sa o nej aj ako o „Desiatej Beethovenovej symfónii“. Brahms sa celkom otvorene a transparentne prihlásil k táboru pokračovateľov silnej tradície beethovenovskej poetiky. Bázeň a ostych pred Beetovenom mu dlhé roky zväzovali ruky a k prvému symfonickému cyklu sadol za pracovný stôl v roku 1862, ale finalizoval ju až o desať rokov neskôr, už ako zrelý štyridsiatnik. Poklonou Beethovenovi je najmä finálna časť z parafrázou na tému finále Ódy na radosť.