B6 2006/2007

Koncertantné diela v priebehu stáročí postupne mutovali z typického virtuózneho modelu kompozície na významovo náročné  projekty, zasahujúce až k bránam filozofie. Typickým príkladom takéhoto „koncertantného filozofa“ je Dmitrij Šostakovič a jeho vrcholné diela pre sólové nástroje s orchestrom. Konfrontácia masovosť versus individualita moderného človeka bola pre tohto autora východiskom a cieľom zároveň. Bezútešné postavenie jedinca v špecificky modelovanom spoločenskom milieau vytvárajú z jeho koncertov strhujúcu drámu človeka a spoločnosti, nasýtenú sarkazmom, iróniou, trpkými grimasami bolesti a zúfalstva. Virtuózny prvok v nich samozrejme nechýba, nie je však samoúčelnou exhibíciou. Prvý husľový koncert je v tomto smere modelovou partitúrou.

Na rozdiel od tragického podtónu Šostakovičovej hudby prináša 8. symfónia Antonína Dvořáka (1890) výlučne pozitívne tóny a nálady. Napriek jej elegickému začiatku sa v priebehu prvej časti dostáva hudba „do varu“ a očaruje poslucháča optimizmom, radosťou zo života. Dvořák sa stal slávnym mužom a táto hrdosť (avšak nie pýcha) je modusom vivendi jednej z najsvetlejších symfónií v dejinách. V porovnaní s predchádzajúcou pochmúrnou 7. symfóniou sa Dvořák v 8. symfonickom cykle opäť prezentuje ako človek s nezlomnou energiou a chuťou žiť.