A4 2006/2007

Životopis Wolfganga Amadea Mozarta je vzácnou znôškou reality a tajomnosti. Platí to aj v súvislosti s jeho posledným scénickým titulom – Čarovnou flautou. Na toto dielo noci a záhad môžeme hľadať ako na rozprávku, ale odborníci často poukazujú na inotaje, ktoré súviseli s aktivitami slobodomurárskej lóže U splnenej nádeje a s Mozartovou účasťou na tomto hnutí. Ktosi označil Čarovnú flautu za „mašinkovú komédiu“. Ktosi v nej vidí závažný akt tlmočenia záhadných zvestí…

V každom prípade je Čarovná flauta hudobným klenotom. Predohra akoby bola výstavným oblokom tohto brilantného diela, kde všetko je správne situované na správnom mieste s adekvátnymi proporciami. Apollónsky Mozart prosto vpisoval do svojich partitúr hotové, neomylné informácie.

Celkom odlišný prístup k tvorbe prezentoval titan Ludwig van Beethoven. O každú notu, o každý takt tvrdo zápasil, overoval si jeho nosnosť, adresnosť, štrukturálnu opodstatnenosť. Po strhujúcich bojoch o nové pravdy o hudbe dospel v 9. symfónii k odzbrojujúcej jednoduchosti témy finále – Ódy na radosť. Cesta k tejto priam až detskej melódii bola tŕnistá a zdĺhavá. Beethoven akoby si ju overoval v niekoľkých predchádzajúcich partitúrach; najsilnejšími inšpiráciami toho druhu sú 4. klavírny koncert (posledná časť) a Fantázia pre zbor, klavír a orchester c mol. Tu už sú súvislosti s 9. symfóniou nepopierateľné. Fantázia je teda akousi skicou pre dielo, ktoré dodnes dobýja svet svojím posolstvom a hudobnými kvalitami.

Peter Iľjič Čajkovskij bol kombináciou mozartovského a beethovenovského štýlu práce. Tiež bol božstvom obdareným hudobníkom, schopným reagovať včas, pohotovo a presne – tak, ako Mozart. Predsa však jeho hypersenzitivita a osobné životné strasti ho nútili zvažovať každý ťah perom v notovej osnove. Spočiatku boli tieto dva mlynské kamene skryté v zákulisí mysle mladého, ambiciózneho skladateľa a klaviristu. Stále viac a viac však atakovali jeho myslenie a viedli ho k strhujúcim psychologickým drámam na opernom javisku, či koncertnom pódiu. Prvá symfónia „Zimné sny“ je ešte dielom latencie, už tu však sentiment začína ovládať skladateľovu myseľ. Zázrak ročných období akoby symbolizoval aj symfonickú tvorbu Petra Iľjiča Čajkovského: po zimných snoch Prvej symfónie nasledovala jar Druhej symfónie, oslňujúce leto Tretej symfónie, letná búrka Štvrtej symfónie a napokon zimná depresia ničoty  6. symfónie.